Úzkorozchodná železnica Zábroď – Ulič – Nová Sedlica

Lesné železnice sú dnes už historickou súčasťou dopravy, no v minulosti zohrávali dôležitú úlohu pri ťažbe a preprave dreva z odľahlých horských oblastí. Slovensko, s bohatými lesnými porastmi, patrilo medzi krajiny, kde sa tieto železnice uplatnili vo veľkej miere. Ich výstavba a prevádzka mali zásadný vplyv na rozvoj priemyslu, ale aj na miestne komunity a prírodu. Jednou z takýchto tratí, ktorá dnes zostala len v spomienkach, bola úzkorozchodná železnica Zábroď – Ulič – Nová Sedlica. Tento článok sa venuje histórii, technickým parametrom a osudu tejto trate, ako aj ekologickým dôsledkom ťažby dreva v pralese Stužica.

VZNIK A VÝZNAM LESNÝCH ŽELEZNÍC

Lesné železnice sa v Európe a na Slovensku začali rozvíjať koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Ich hlavným účelom bolo zjednodušiť prepravu dreva z odľahlých lesov k pílam alebo hlavným železničným uzlom, odkiaľ pokračovalo na ďalšie spracovanie. Pred ich vznikom sa drevo zvážalo prevažne po vodných tokoch alebo pomocou konských povozov, čo bolo fyzicky náročné a časovo neefektívne.

Prvá lesná železnica na území Slovenska, pravdepodobne LŽ Kohútová na Orave, bola postavená v roku 1867 a využívala animálny pohon. Neskôr sa na prepravu začali využívať parné lokomotívy, ktoré dodávali výrobcovia z Maďarska (MÁV, MÁVAG), Nemecka (Henschel, Hagans, Krauss, Borsig) či Československa (ČKD, Škoda).

Výhodou úzkorozchodných tratí bolo, že si vyžadovali menej priestoru a menšie úpravy terénu v porovnaní s normálnorozchodnými traťami. Najčastejší rozchod bol 760 mm, ale existovali aj užšie či širšie varianty. Na nakladanie dreva sa využívali oplenové a plošinové vozne. 

ÚZKOROZCHODNÁ ŽELEZNICA ZÁBROĎ – ULIČ – NOVÁ SEDLICA

Jednou z významnejších lesných železníc v slovensko-ukrajinskom pohraničí bola trať Zábroď – Ulič – Nová Sedlica. Táto železnička bola vybudovaná v roku 1907 a slúžila na prepravu dreva z hustých karpatských lesov. Trasa viedla zo Zábroďa (dnes na území Ukrajiny) cez Užocký priesmyk do Uliča a Novej Sedlice, pričom mala aj vedľajšiu vetvu z Uliča do Kolbasova. Celková dĺžka železnice bola približne 28 km a jej hlavným účelom bolo zásobovanie drevom miestnych píliarskych podnikov.

Trať bola špecifická svojím náročným terénom, keďže viedla úzkymi dolinami a miestami s výrazným sklonom, kde sa využívali špeciálne brzdné systémy. V Novej Sedlici končila trať na lúke dnes nazývanou "lúka Medovej baby", ktorá je turisticky vyhľadávanou lokalitou v okolí obce.

Po druhej svetovej vojne, v roku 1945, bola železnička definitívne zrušená a koľajnice postupne odstránené. Dnes sa po jej trase zachovalo už len niekoľko stôp.

ŤAŽBA V PRALESE STUŽICA POČAS DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY

Jednou z najvýznamnejších prírodných oblastí, ktorou železnička prechádzala, bola prírodná rezervácia Stužica. Ide o jednu z posledných zachovaných oblastí pralesa v Karpatoch, ktorá dnes patrí do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Počas druhej svetovej vojny bolo toto územie pod správou Maďarska a práve v tomto období došlo k rozsiahlej ťažbe dreva – vyrúbaných bolo až 110 hektárov pralesa. Drevo bolo následne prepravované práve úzkorozchodnou železnicou. Dnes je Stužica prísne chránenou oblasťou a slúži ako dôležitá súčasť ochrany biodiverzity v Karpatoch.

Hoci samotná železnička už neexistuje, jej príbeh ostáva dôležitým svedectvom o histórii dopravy a hospodárenia v lesoch severovýchodného Slovenska. Mnohí nadšenci sa snažia zachovať aspoň spomienky na tieto technické pamiatky, ktoré formovali nielen krajinu, ale aj život miestnych obyvateľov.

Zdroj fotografií: ilustračné fotografie, Železničné múzeum ŽSR